Niekedy naozaj stačí málo..
Strávila som pár dní vo výnimočnej dedinke.. nie je výnimočná len ľuďmi, ktorí v nej žijú, ale aj tým, že jej pokoj a ticho spôsobí, že človek zrazu počuje aj svoju vlastnú dušu..
V sobotu ráno som po zobudení zostala len ležať a počúvala som to úžasné ticho..a vtedy som si uvedomila, že vďaka tomu úžasnému kľudu a tichu počujem svoju dušu a svoje srdce.. bol to zvláštny pocit, ale konečne možno konečne budeme v rovnováhe...
A včera, po ceste z Michaloviec som si vo vlaku zase a znova uvedomila, že som patriotka.. milujem túto krajinu, milujem jej hory, rieky, jazerá, lesy a potoky.. neprežila by som bez nej.. už nie...a ani bez svojich priateľov.. bez tých, s ktorými dokážem aj mlčať..bez tých, ktorým možno niekedy aj leziem na nervy, ale neprestávajú ma mať radi.. bez tých, s ktorými žiadne ticho nie je trápne...bez tých, ktorí aj keď sú ďaleko a venujú sa niečomu inému, aj tak sú blízko môjho srdca
možno sa vo mne konečne niečo pohlo...ďakujem Maťka :-*