Po šiestich rokoch..

Po šiestich rokoch...

Ten malý smutný opustený kostolík akoby tu stál už len preto, aby som sa raz mala kam vrátiť.

Je súmrak, vtáci už takmer pozatvárali svoje malé zobáčiky, ružové slnko sa pomaly schováva za horu, ale ešte predtým akoby chcelo namiesto pozdravu vytvoriť krásne tiene náhrobkov na nepokosenú trávu.

Sedím na jednom z tých náhrobkov a zrazu cítim chlad.

Až potom si uvedomím, že to bol čas. Obtrel sa o môj chrbát a ja tu zrazu sedím o šesť rokov mladšia, plná slnka, lásky, smiechu a nádejí.

Vidím ťa prichádzať po ceste, prechádzaš bránou cintorína, zamávaš mi a ja sa usmievam sa na teba ako vtedy, začínam tancovať po náhrobku a ty sa rovnako ako vtedy zatváriš prísne a nezabudnes mi pripomenúť, že po hroboch sa nešľape.

„Nešlapem, tancujem, veď aj táto babička, bola raz mladá a ja by som bola rada keby niekto tancoval na mojom hrobe" usmievam sa na teba a pospevujem si melódiu, podľa ktorej sa mi krútia boky.

Neodoláš, vyzuješ sa a na náhrobnom kameni tancujeme spolu svoj tanec.

Potom si znovu na ten náhrobný kameň sadneme, rozprávame sa ... o našich túžbach, snoch..rozprávame sa a mohli by sme sa do ďalšieho dňa, keby si nemusel už ísť.

Znova si sadám na náhrobok, pozerám na teba, ako prechádzaš okolo domu smútku, obídeš veľký dub, ktorý rastie priamo na ceste, potom zahneš doprava, prejdeš pár metrov, zahneš za roh a už ťa nevidím.

Chýbaš mi, ale nie je to bolesť, viem, že zase zajtra....

Vchádzam do kostolíka. Už je dávno opustený, omše sa tam už dávno nekonajú..

Už dávno tu nikto nepokladá obety na oltár.

Už len občasní pútnici, ktorí náhodou idú okolo nazrú dnu.

Fascinuje ma, že napriek tomu, že kostolík je prázdny a nezamknutý, napriek tomu sa ho ešte nedotkla pustošivá ruka vandalov.

Pomaličky vchádzam dnu.

Obklopí ma úplné ticho a v tom tichu akoby som počula šepkať pravú, čistú lásku.

Sedím na zaprášenej lavici a želám si, aby som sa nikdy nemusela pohnúť ďalej.

Šepot okolo mňa je stále silnejší. I keď viem, že by ho nikto iný nepočul, snažím sa porozumieť aspoň jednému z tých hlasov.

Počujem hlasy dávnych ľudí, možno medzi ne patrí aj hlas tej ženy, ktorej som tancovala na hrobe.

Neviem o nej nič, len jej meno, dátum smrti a to, že jej jediná dcéra ju veľmi milovala.

Všetci majitelia tých hlasov sa s nádejou obracali k oltáru tohto kostolíka.

Od steny k stene sa tu odrážajú ich dávne prosby, sny, túžby, zúfalstvá, vďačnosť a modlitby.

Možno vypočuté, možno nie, ale naveky uväznené medzi studenými múrmi.

Keď je šepot už veľmi silný, padám aj ja na kolená a moja modlitba tvorí s tými ostatnými nádhernú symfóniu.

Modlím sa za teba, za nás, za všetko, čo sme spolu prežili a prežijeme, za náš tanec na náhrobku, za každý náš včerajší a zajtrajší deň.

Slzy, ktoré mi padajú z tváre, si robia cestičky v prachu, akoby krstili modlitbu, ktorá mi ide z pier.

Vstávam, ešte naposledy sa obzriem a vychádzam von.

Sama láska akoby mi kývala na rozlúčku. Všímam si len ju, bolesť, ktorá stojí za ňou nevnímam.

To bolo naposledy, keď som tu bola...

Dnes, po šiestich rokoch stojím znova v tých dverách.

Smutný starý nezamknutý kostolík s popísanými stenami akoby mi nemo vyčítal svoje spustošenie.

Nápisy na stenách, porozbíjané okná, rozlámané rozobraté lavice, prach, tma, smutno.

Dávne modlitby, i tú moju, je počuť už len veľmi slabučko.

Kostolík akoby pomaly zomieral.

A všetky nádeje, sny, vďaky a zúfalstvá spolu s ním.

Slzy mi stekajú po lícach a mám pocit, akoby niekto takto spustošil moje vlastné srdce.

„Prepáč, prepáč" šepkám do ticha a neviem komu to patrí.

Či mne, či tomu kostolíku, ktorému ukradli dušu.

Zatváram za sebou dvere a odchádzam po tvojich dávnych stopách.

Prechádzam k domu smútku, tam ťa ešte zbadám, sedíš tam ako vtedy dávno, tvoje hnedé oči žiaria doďaleka a usmievajú sa na mňa.

Viem však, že si prelud, chvíľku na teba pozerám, usmievaš sa stále rovnako.

Chvíľku bojujem sama so sebou, potom však s bolesťou v srdci privriem oči a keď ich otvorím, už tam nie si.

Obídem veľký dub, ktorý rastie priamo na ceste, potom zahnem doprava, prejdem pár metrov, zahnem za roh a už ma nie je vidno ani z náhrobku na ktorom je napísané tvoje meno..

Zobúdzam sa celá spotená.

Vedľa mňa spí človek, ktorého milujem aspoň tak veľmi ako kedysi teba.

Presne tak, ako som ti to sľúbila.

Že nájdem človeka, ktorý ma bude milovať aspoň tak, ako kedysi ty mňa a ktorého budem milovať aspoň tak ako kedysi teba.

Našla som ho.

Pritúlim sa k jeho teplému telu a nechám sa učičíkať jeho dychom.

A nikdy mu nepoviem, že sa každú noc vraciam v snoch k starému opustenému kostolíku, kde som kedysi tancovala na hroboch, na miesto, kde leží, sníva a čaká na môj posledný tanec moja prvá láska...