V starom televízore v malej neútulnej izbičke zrazu blyslo, obrazovka sa rozžiarila, aby vzápätí zhasla ako práve sfúknutá sviečka. Muž sediaci pred televízorom sa zamračil a keď zistil, že vyplo aj elektrický prúd, schuti zahrešil. "Sakra, jediné načo sa teším je ten idiotský futbal a teraz toto!" šomral si pre seba a šuchtajúc sa, presúvajuc rovnováhu z nohy na nohu, posúval k skrinke presvedčiť sa, či mu nevyhodilo poistky. Keď zistil, že sú v poriadku, jeho nervozita sa stupňovala. "Vypnú mi prúd, nič neoznámia, ja by som do toho kopol!" Pomaly sa presunul do kuchyne, pohmate našiel zásuvku a vytiahol odtiaľ sviečku a zapaľovač. Zapálil sviečku a ešte chvíľku bezradne stál v kuchyni. Napokon sa postavil k oknu, odhrnul záclonu s otrasnými žltými fľakmi od cigariet a pozeral von. Vonku bola úplná tma, zrejme vyhodilo prúd v celom bloku. Pozeral von a nemal poňatia, čo bude robiť kým to opravia. Už dávno si zvykol na samotu, nechcel a nepotreboval nikoho. Nemal rád ľudí. Ani dospelých, ani malé deti. Liezli mu na nervy. Vlastne vďaka tomu ho opustila. Spomenul si na ňu. Ako vždy keď mu začalo byť otupno. Keď si ju bral, dohodli sa jasne. Žiadne deti. Asi po roku túto tému otvorila, vraj ich chce, aspoň dve. Nevideli inú možnosť, ako sa rozísť, bolelo ho to, ale to bolo naposledy, kedy si pripustil niečo ako bolesť srdca. Zatvrdol, nevedel, čo je úsmev, radosť, ale svojim spôsobom bol šťastný. Žil svoj život a bol rád, že nikomu nie je na obtiaž. Vždy, keď si však na ňu spomenul, tvárou mu prebehol dávny prízrak úsmevu. Mal ju rád, ale to bolo dávno. Vtedy jej nosil kvety, prechádzal sa s ňou po lúke, spolu sa smiali, spolu zbierali čučoriedky, spolu sa milovali…
V tom ho zo spomienok prebralo klopanie na dvere. Zľakol sa, tento zvuk počul vždy len vtedy, keď mu poštárka priniesla doporučený list, iné listy mu nechodili, nemal priateľov, nemal mu kto klopať neskoro večer, ešte k tomu, keď je celé okolie bez prúdu. Pomaly sa presunul ku dverám, potichučky otvoril skriňu vedľa dverí a vytiahol z nej starú vzduchovku. Klopanie na dvere sa stávalo nástojčivejším. So vzduchovkou pritisnutou na prsia zahučal cez dvere: "Kto je tam? Nikoho tu nepotrebujem!" Spoza dverí sa ozval detský hlas: "Otvorte prosím, je tu tma.." „Kto si? S kým tam si? Čo tu chceš? Choď preč!" vychrlil cez zatvorené dvere.
„Prosím pustite ma dnu" ozval sa znovu hlások za dverami. „Choď preč, nepustím nikoho, od nikoho nič nepotrebujem, tak nech nikto neotravuje mňa", vyštekol. Za dverami zostalo ticho. Postál ešte chvíľku za dverami, ale na chodbe sa už nič nepohlo.
Začalo mu to vŕtať v hlave. Potichu, pomaly otvoril dvere, aby sa presvedčil, že votrelec je už preč. Baterkou, ktorú mal vedľa dverí a ktorú používal na cestu do pivnice zasvietil na chodbu. Lúč svetla dopadol na asi 11 ročné dievčatko, sediace na schodoch. Ako prvé osvietil krásne dlhé blonďavé vlasy, ktoré sa v prítmí leskli ako zlatý vodopád. Dievčatko sediace s kolenami pod bradou, sa na neho letmo pozrelo a zase vrátilo zadumaný pohľad do zeme. Keď zistil, že tam ešte je, zavrel dvere, zakazujúc si záujem o ňu. Došuchtal sa do kuchyne, nalial si čaj a pozeral do steny. Nedalo mu to. Zvedavosť ho hnala zase ku dverám. Pootvoril dvere a zbadal, že dievčatko ešte stále sedí v polohe, v akej ju videl naposledy. Znova zavrel dvere. Stál za nimi a premýšľal, čo to má znamenať. Cudzie decko si kľudne sedí na jeho schodoch a očividne nemá chuť odísť. Tá malá ho začala rozčuľovať. „Čo otravuje?" Zase otvoril dvere, dievčatko sa tento krát ani nepohlo. „Čo tu chceš?" zavrčal na ňu. Znova sa na neho iba pozrela, hneď na to odvrátila pohľad a pozerala do zeme. Naštvane buchol dverami a zase sa presunul do kuchyne. Bol rozčúlený, nahnevaný, že niekto prerušil pokojný kolobeh jeho dní. „A nech, nech si tam sedí, čo ma po nej?" šomral si, ale zvedavosť ho neopúšťala.
Sadal si za stôl a pri pohľade na špinavý obrus vo svetle sviečky mu hlavou preletela dávna spomienka. Sedel pred dverami rodného domčeka v tme a nemohol sa dostať dnu, lebo otec ho vyhodil pred dvere keď sa chystal zmlátiť jeho chorú matku.
Niečo sa v ňom pohlo. Niečo, čo nedokázal vysvetliť. Prišlo mu dievčatka ľúto. Vzápätí si v duchu a zato vynadal. Tento boj zvádzal ešte asi tri minúty. Nakoniec sa so šomraním zase pohol po starej známej cestičke ku vchodovým dverám. Otvoril ich, dievčatko sedelo ešte stále v nezmenenej polohe. „Tak poď dnu. „ zašomral a v hlave mu vírili myšlienky, prečo to vlastne robí. Nie je mu do nej nič, je to cudzie decko. Dievčatko sa na neho pozrelo a potichu povedalo: „Myslíte to vážne?" „Keby som to nemyslel vážne, tak ti to nevravím" nevrlo odvetil muž. Dievčatko sa pomaly zdvihlo zo schodov a vošlo dnu. Muž za ňou zavrel dvere.
V tom sa na chodbe zasvietilo svetlo. „Chválabohu," potešil sa chlapík, spomenul si na futbal a vzápätí sa zháčil. „Mám v dome cudzie decko".
Dievčatko sa tvárilo, že je doma. Išlo do obývačky, utrelo si rukou gauč a sadlo si naň. Do tureckého sedu a bielu sukničku rozložilo okolo kolien ako vejár. Starý muž na ňu neveriaco pozeral. Ale bolo mu jedno, ako sa to dievča správa, dúfal, že už čoskoro vypadne z jeho bytu a života a on si bude pokojne nažívať bez rušivých vplyvov a cudzích deciek na schodoch.
„Tak spusti, kto si a čo tu chceš? Stratila si sa?" pokúsil sa mu prihovoriť. „Dievčatko na neho pozrelo a tichučko odpovedalo: „Áno, stratila som sa". Už som sa im ozvala, prídu si po mňa, môžem si u Vás pozrieť futbal?" „Futbal?" prekvapene zvolal muž. „Odkedy malé dievčatá pozerajú futbal?"
„Neviem či ho pozerajú malé dievčatá, ale ja futbal milujem" usmialo sa dievčatko a vzápätí dodalo: „Veď už to malo ísť, prečo nezapnete telku?"
Pohol sa pomaly k televízii, keď ho napadlo, že sa ani nedozvedel, dokedy tu tá malá bude otravovať. „No nič, skončí futbal a vyženiem ju, " rozhodol sa a zapol televíziu.
Obrazovka sa rozsvietila a znova zhasla. „Do šľaka, nejde mi televízor, futbal nebude." Zúril na celý svet. Dievčatko obzerajúce sa okolo seba sa na neho pozrelo a zahlásilo: „No to je možné." Zdvihlo sa zo sedačky, prešlo k televízii a pozeralo si ju zblízka. Vložilo ruku za televízor. „Káblom z elektriky nikto nehýbal, ak ti ide o to" upozornil ju. „Dievčatko sa usmialo a vytiahlo ruku. Vzápätí na to sa televízia zapla. „Aha, máš otca opravára alebo niečo podobné čo?" pomyslel si, ale keďže futbal už išiel, sadol si do kresla a začal sa venovať zápasu. „A žiadne komentáre" pozrel na dievča ale ako zistil, tá poznámka bola úplne zbytočná. Dievčatko už znova sedelo na sedačke, v tureckom sede, lakte opreté o kolená a na dlaniach položenú hlavu. Pozeralo sústredene na televíziu, ani sa nepohlo. Muža to prekvapilo. „Máš ten futbal asi moc rada čo?" Dievčatko nereagovalo. „Haló malá, s tebou sa rozprávam" zakričal po nej. Zase bez odozvy. Už nemohol pozerať na zápas. Sledoval to blonďavé dieťa celý čas premýšľal, kto to je, prečo sa v noci potuluje sama a prečo sakra nevníma keď sa s ňou snaží komunikovať. Keď skončila prvá polovica zápasu, dievčatko sa na neho pozrelo. „Ten váš futbal je najúžasnejšia vec vo vesmíre." „Prečo nereaguješ, keď sa niečo pýtam?" stúpal znova barometer zlosti do starého muža.
„Ach prepáčte, ale keď je futbal, vypínam sluch" usmialo sa na neho dievčatko. „No úžasné, chceš niečo na pitie?" v závale dobročinnosti sa jej spýtal. Aj keď nemal poňatia, čo by jej dal. Najskôr čistú vodu. „Nie, ďakujem, ja nepijem" odvetilo dievčatko. „To som si domyslel, tiež som nemyslel alkohol." vyjavene odpovedal muž. „ani ten nie, ďakujem" povedalo ešte dievčatko. Vtom, sa začala druhá polovica zápasu a na mužovu otázku „ Nie si ty nejaká divná?" už dievčatko zase nereagovalo.
„Mne sa tá malá asi sníva", zhodnotil si situáciu sám pre seba. Každopádne už futbal vôbec nevnímal. Pozeral na divné cudzie dievčatko, rozložené na jeho gauči, sústredené na hru pre chlapov. Sledoval, ako jej pri každom góle zažiarili oči, ako sa pri každej premárnenej šanci ktoréhokoľvek tímu zamračila. Skončil zápas, dievčatko sa na neho pozrelo a z úst mu vyšla otázka: „Môžem prísť aj nabudúce?"
„Ty si sa zbláznila, veď ani neviem ako sa voláš!" zhúkol na ňu muž, ale dievčatko sa len ďalej usmievalo.
„Tak dobre, ako chcete, aj tak už musím ísť".
„Kam?" začal byť zvedavý.
„Práve mi volali, že už idú pre mňa" odpovedalo dievčatko zase s úsmevom.
Muž zhodnotil situáciu sám pre seba: „tej malej preskakuje, veď sa odtiaľto ani nepohla". Asi to však povedal príliš nahlas, lebo dievčatko mu oponovalo: „Vy mi neveríte, odkedy ste ma videli sedieť na schodoch" usmialo sa znova na neho "ale ja s tým nič nespravím"
Pohla sa k dverám. „Ďakujem za to, že som si u Vás mohla pozrieť futbal, predsa nie ste taký suchár, ako ma presvedčovali."
„Kto? Ja ťa nepoznám!" zhúkol na ňu dnes už niekoľký krát.
„Dievčatko sa len usmialo, otvorilo dvere a sadlo si na schody."
Keď mu neodpovedala, doslova za ňou zabuchol dvere. Zvedavosť mu však nedala dýchať. Pootvoril dvere. Dievčatko tam už nesedelo.
Nahnevaný sa presunul k televízii. „Kašlem na ňu, je mi ukradnutá." Tieto slová sa miešali so správou reportéra v televízii:
„Tlačová agentúra práve vydala oficiálne vyhlásenie:
Na našom území dnes boli mimoriadne výkyvy energetických polí, na mnohých miestach sa bezdôvodne vypol elektrický prúd. Mnohé ďalšie udalosti, ktoré tajná služba odmieta zverejniť svedčia o prítomnosti členov mimozemskej civilizácie. Žiadame preto obyvateľov, aby zostali pokojní a neopúšťali bezdôvodne svoje obydlia, kým sa nevyjasní situácia. Ak sa potvrdia informácie tajnej služby, členovia mimozemskej civilizácie môžu byť nebezpeční"
Chlap v modrom župane, sediaci pred televízorom sa len pousmial...